Po troch týždňoch "túlania", konečne som späť v Kovačici. Je to veľmi čudný pocit a každý deň od môjho posledného článku som prežíval mnohé veci - krásne aj menej krásne a chcel som napísať ešte pár myšlienok z posledného týždňa, ktorý som strávil na Beteli - na mládežníckom tábore.
Takže, pondelok až piatok bol rezervovaný pre zvláštnu udalosť našich mládežníkov. Ešte ten týždeň pred začiatkom, ešte kým som bol v USA som dostal informáciu, že niektoré plány, ktoré sme mali padli do vody, takže som už vtedy bol v napätí ako to všetko dopadne. Najväčšia otázka bola otázka hudby - chválospevka zrušila svoju účasť na tábore, tak sme sa snažili nájsť niekoho iného spomedzi tých, ktorí mali byť prítomní na tábore... Boli aj ďalšie veci, ktoré sme mali zmeniť, takže sme takmer celý tábor museli odznova vymyslieť. Nebolo to ľahké, ale si myslím že nakoniec aj tie veci dobre dopadli.
Prvé sklamanie, ktoré som dožil bolo to, že celá skupina mládežníkov z Jabuky neprišla, čo znamenalo, že sme miesto plnej kapacity (48 ľudí), na tábore boli 33. Bolo to pre mňa trochu čudné, že bolo tak málo účastníkov, lebo keď si spomeniem, že vo Feketići čo len pár rokov do zadu sme mali aj 80 účastníkov, to ma zarmútilo a uvedomil som si smutnú situáciu mladých ľudí v našej krajine.
Zapýtal som sa v čom je problém, že máme taký malý záujem o účasť na tábore - či je to naozaj znížený záujem o Boha a cirkev u mladých, alebo sme možno my zlyhali v nich vzbudiť záujem o Boha?! Skutočnosť je asi taká, že obe pravdy platia! Sú k tomu mnohé príčiny - nedostatok zdrojov (peňazí ale aj materiálu), nedostatok kvalifikovaných pracovníkov s mladými (nechcem povedať, že my, ktorí v súčasnosti pracujeme nie sme na to schopní, ale je skutočnosť, že to robíme len ako jednu z posledných vecí na zozname povinností - zborové záležitosti sú vždy prvoradé a všetko ostatné je druhoradé, treťoradé, štvrtoradé atď. Znamená to, že keby sme aj chceli, nemôžeme alebo nemáme dostatok času sa tomu viac venovať - a potom práca trpí), a jeden z väčších problémov je aj nedostatok nejakého zariadenia, na ktorom by sme mohli organizovať mládežnícke stretnutia. Zatiaľ to bolo vždy kemp, ktorý patrí iným cirkvám alebo organizáciam. Jedine čo sa nám za posledných pár rokov podarilo urobiť je mať prvomájové stretnutie v Šíde, v zborových priestoroch, ale to bolo vždy veľmi obmedzujúce... Bola to vždy vynikajúca skúsenosť, ale skutočnosť je, že sa mnohé veci nedali odrobiť tak ako by sme si to my priali.
Téma tábora bola "GAME OVER". Na túto tému sme sa rozhodli preto že vnímame, že počítačove hry sú veľkou súčasťou života mladých ľudí dnes a chceli sme poukázať na to, že na rozdiel od počítačovej hry, keď stratíme jeden život, nemáme v zásobe ďalšie 2-3 životy, ale naozaj nastáva "Koniec hry" a to čo v tej "hre" urobíme, to rozhoduje čo sa udeje potom. Podarilo sa nám to urobiť? Neviem povedať... Ja naozaj verím, že my, vedúci, sme dali všetko od seba, ale čas ukáže či sme cieľ naozaj aj dosiahli. Zodpovednosť, ktorú sme mali na tábore sa čiastočne ukončila a čiastočne pokračuje aj ďalej - napr. cez elektronické pomôcky (najmä facebook). Čiastočná zodpovednosť prechádza aj na miestnych kazateľov, do ktorých zborov patria mladí, ktorí boli prítomní na tábore.
Vo štvrtok doobeda som mal svoju lekciu/prednášku, za ktorú som sa veľmi obával, lebo už je tomu chvíľa čo som "kázal" pred mladými. Ale bola to super skúsenosť. Moja téma bola - "GAME OVER - a čo teraz?" a dúfam, že sa mi podarilo aspoň niečo odovzdať mladým z toho čo som prijal od Pána. Veľmi mi záleží na nich a veľmi túžim po tom vidieť všetkých tých mladých v našich zboroch ako sa aktívne zapájajú! Ale aby sa to udialo, na nás "starších" je aby sme sa za nich modlili, aby sme ich zapájali do služby, aby sme ich povzbudzovali vo viere, aby sme nosili ich bremená a iné. Kiež by nám Pán dal silu, aby sme to mohli dotiahnuť do konca a aby sme sa mohli za nich zakladať, lebo bez nich, bez mladých naša cirkev nemá budúcnosť!
Keďže sme s Elenkou pred dvoma týždňami mali naše prvé výročie, pieseň, ktorá sa mi odvtedy ozýva v hlave je pieseň, ktorú nám práve pri sobáši zaspievali naši milí priatelia - mladí z Padiny - Ja túžim viac:
Ja túžim viac, viac poznať Ťa chcem
Ja túžim stáť, tam kde ma chceš mať
Ja túžim ísť, len pre Teba žiť,
Ja túžim viac, ja túžim viac.
Viac ako dýchať vzduch, viac ako vidieť svet
Viac ako život žiť, viac než čokoľvek
A tak ako plynie čas, chcem po Tvojom boku stáť
Už nikdy viac nepôjdem späť, tam kde som bol.
Toto sú slová, za ktoré túžim aby sa naozaj stali mojím životným heslom! A túžim vidieť aj druhých mladých okolo seba, ktorí tieto slová prijali za vlastné heslo!
Danko, trocha som pozerala tvoje stránky a všimla som si tento článok. Hoci po celom roku, mala som túžbu vyjadriť sa k tomu. Ja si tiež pamätám na slávne roky vo Feketići. (Prosím, nevšímaj si moju slovenčinu.) Chodili sme tam s radosťou a z roka na rok nás bolo stále viac. Z roka na rok pribúdali nové deti, mladí, ľudia, ktorí sa obrátili, zostali v cirkvi a dokonca sa stali služobníkmi a pastormi. Jaj! To boli časy! Celý rok som čakala na čas, keď budem môcť byť 3 týždne vo Feketići. Prečo? Čo ma tam tak ťahalo? Okrem iných (dobrých a menej dobrých) vecí, keď sa spätne na to pozriem, SLOVO. Mala som rada, keď som v prednáške "dostála" rému - aktuálne živé slovo do života, ktoré ma posunulo dopredu v duchovnom živote. Témy ti už nepoviem, ale viem, že to boli kázne o Ježišovi - čo pre mňa urobil, čo pre mňa robí a čo ešte urobí. Kázne o mne - prečo prijať Ježiša ako osobného Spasiteľa a vedenie k modlitbe spasenia, aký život mám žiť ako Božie dieťa, a dokonca aj výstrahy pred hriechmi, napomenutia, karhania a výzvy k posväteniu, očisteniu svojho rúcha... Kľúčové body tých kázní boli: Ježiš ako KRISTUS (čiže TEN POMAZANÝ nato, aby zmyl hriechy sveta), MENO Ježiš, Kristov KRÍŽ, KRV Ježiša Krista.. Tieto oblasti, ako kľúčové oblasti evanjelia, sa ma najviac dotýkali a budovali vo viere. Pokiaľ chcete pomôcť mladým, aby sa zapálili pre Boha, kážte o základných pravdách, ktoré majú moc zachrániť ľudí pred vlažnosťou a odpadnutím. Nevadí, že je to už známa pravda. Treba ju opakovať, lebo viera je z počutia - z počutia kázaného Božieho slova (Rimanom 10:17). Keď sa počúvaním kázaného slova vybuduje u nich viera a osobný vzťah s Bohom, potom sa zapoja aj do služby. To príde. Mojim vodítkom pre službu je: --Získavať duše pre Krista. Kázať! Kázať! Kázať!-- No a čo, že nie som evanjelista? No a čo, že nie som kazateľ ani učiteľ? Každý z nás má v sebe svedectvo spasenia a môže ho podať ďalej. Sme údmi Kristovými, keď každý pridá ruku (presnejšie ústa) k dielu, Pán požehná a rozmnoží učeníkov. Ďalšia vec okrem slova, ktorá je kľúčová pre službu, je MODLITBA ("Môj dom je domom modlitby" Mt, Mr, Lk, Iz). Modlitba v duchu a v pravde (Jn 4:23-24) je duchovnou zbraňou, ktorou cirkev vie vybojovávať víťazstvo nad stratenými a zaspatými.. A vtedy Boh bude tráviť čas nad organizáciou programu, písaním kázní, získavaní prostriedkov. Vy kážte a modlite sa a nechajte na všemohúceho Boha, aby si budoval cirkev a pozdvihoval služobníkov. Ešte jednu vec k finančným a materiálnym prostriedkom - ak máte potreby vyzvite členov, aby prispeli. Je to obeť pre službu - obeť pozdvihnutia (Mal 3:8), ktorá takisto môže pohnúť celý motor dopredu. Ježiš zasadil svoj život - zomrel, aby sme my mohli žiť - princíp sejby a žatvy. Zasaďte do služby financie a Pán dá vzrásť, aby ste si mohli financovať zborové akcie z vlastnej pokladni. "Požehnanejšie je dávať, ako brať." Je to Božie slovo - to znamená, Boh nám to odkazuje. A On neklame. A na vyobrazenie - Američania to už dávno pochopili, primäli sa k tomu, naučili sa dávať a sú požehnaní... Dávajú a majú.. Toto sú užitočné rady, ktoré som sa naučila od tých, ktorí sa k poznaniu dopracovali konaním a skúsenosťami a ich práca rodí bohaté ovocie. Preto to píšem. Sú to návody. Takže prijmi to v pokore a v láske. Pozdrav!
OdpovedaťOdstrániť