Domáce dobrodružstvo

Po troch týždňoch "túlania", konečne som späť v Kovačici. Je to veľmi čudný pocit a každý deň od môjho posledného článku som prežíval mnohé veci - krásne aj menej krásne a chcel som napísať ešte pár myšlienok z posledného týždňa, ktorý som strávil na Beteli - na mládežníckom tábore.

Príjemné osvieženie v jazere Lanier

Dnes (streda) bol úplne voľný deň. Konečne som po mnohých dňoch mohol spať dlhšie ako 7-8, ale som sa aj tak celý deň cítil ako dobitý - ako keby som vôbec nespal. Dnes sme išli von na obed, do čínskej reštarurácie. Bolo veeeeľmi chutné. Milujem čínske jedlá!!

Poobede som sa už pomaly začal baliť, hlavne aby som videl či sa mi všetko vmestí do kufra. Včera som totiž dostal niekoľko kníh ako materiál, aby som videl či je niečo čo môžem využiť v našej práci - sú to knihy, ktoré poskytujú materiál pre malé skupiny v cirkvi. Je to niečo, čo by som veľmi chcel skúsiť v našom zbore - okrem pravideľných bohoslužieb mať aj malé skupinky, na ktoré by sme ľahšie mohli pozvať ľudí, ktorí sa zaujímajú o Boha, ale ktorým je to problém prísť do zboru. A tie knihy, ak sa prerobia môžu byť použité pre všetky generácie - začiatočníkov.

Podarilo sa mi odfotiť aj dom, v ktorom som strávil tieto dni v Gainesville:

Cudzinci sú teraz priateľmi

Utorok so začal ešte skôr ako včera. Ráno o siedmej v zbore mali biblickú hodinu pre mužov (začali rozoberať Ev. podľa Marka), kde ma prekvapilo, že bolo asi 42 mužov! To je niečo čo by som naozaj chcel urobiť - keďže sa stále hovorí a pracuje so ženami, bol by som rád keby mohla vzniknúť aj mužská skupina, na ktorej by sme sa stretávali na takých hodinách.

Plný deň

Dnes (pondelok) sa začal veľmi skoro. Hneď ráno sme mali stretnutie s Dištriktným superintendentom, čo je pre mňa zaujímavé, že sa mi podarilo stretnúť teraz už štyroch superintendentov (Covington dištrikt aj dvaja superintendenti (ženy) boli prítomné na konferencii - jedna z juho-centrálneho dištriktu vo Floride a druhá z východného dištriktu východnej Pensylvánie). Takže, keď sme sa stretli sa superintendentom, mohli sme trochu vymeniť myšlienky atď. Sídlo dištriktu vyzerá takto:

Dlhá cesta pred nami

Dnes (nedeľa) už oficiálne bol rozhod a ráno boli záverečné bohoslužby, na ktoré som ja nešiel, lebo Dittmanovci prišli pre mňa a išli sme do ich mesta, teda do Gainesville v štáte Georgia. Ale pred tým než sme prišli do ich mesta, museli sme prejsť dlhú cestu - asi 6 hodín - a prejsť do iného časového pásma, tak sme teraz "len" šesť hodín za väčšinou Európy a ešte sme pred tým išli do jedného druhého mesta, ktoré sa volá Union Point, aby sme boli prítomní na bohoslužbách - ordinácii jedného ich priateľa, Bob Abernathy ktorý sa stal kazateľom Presbyteriánskej cirkvi v tom meste. Tento človek má naozaj zaujímavý životný príbeh a ja som ho spoznal vlastne ešte pred dvomi rokmi, kedy mi vyrozprával, že keď mal 64 rokov nastúpil na štúdium teológie! Keď sme sa stretli mal 66 rokov a ešte rok zakončiť školu a od ako zakončil so školou, snažil sa nájsť zbor, na ktorom by pôsobil. Trvalo mu to asi rok a nakoniec aj podarilo. Ten malý kostolík vyzerá takto:

Zábavná sobota

Dnes (sobota) bol tiež zaujímavý deň. Celé ráno sme ešte mali možnosť diskutovať na rôzne témy a snažiť sa pripraviť veci pre nasledujúci rok, kedy my už tu nebudeme, ale nová skupina príde na naše miesto a aby nemuseli začínať v niektorých veciach od nuly, ale aby mohli pokračovať tam kde sme my zastáli.


Naše plenárne zasadnutie sme ukončili takým veľkým kruhom, kde sme sa všetci chytili za ruky a každý povedal jednu vec, ktorá bola preňho tou najlepšou vecou v predchádzajúcich štyroch rokoch. Trvalo to asi pol hodinu a bolo tam veľa sĺz.

Ach tá rozmanitosť...

Dnes (piatok) bol pokojnejší deň - celý deň sme sedeli pri plenárnej schôdzi. Párkrát sme mali situáciu kedy sme nemohli ani pochopiť o čom hovoríme (kvôli americkému spôsobu vedenia plenárnych zasadnutí, ktorý je mnohokrát konfúzny), ale dosť veľký dôraz bol kladený na minuloročný GYPC-LA (Global Youth People Convocation and Legislation Assembly - Celosvetová konvokácia mladých ľudí a legislatívne zhromaždenie) - teda hodnotenie a doporúčanie pre nasledujúcu skupinu, ktorá bude organizovať ďalšie také stretnutie.


Jedna z vecí, ktorá mi obzvlášť vadila je slovo "rozmanitosť" (ang. "diversity"), ktorou sa cirkev v USA snaží spestriť zastúpenie v rôznych cirkevných úrovniach, aby neboli prítomní len bieli, alebo len muži, alebo len starší ("skúsenejší") ľudia. Za tým stojí naozaj dobrá idea, ale sa to niekde po ceste stratilo, lebo sa doslova všetky výbory, komisie museli zväčšiť, aby v každej boli zastúpení všetci - čo vytvorilo dodatočné náklady. Taktiež, ak v hocijakej komisii sa vyžaduje, žeby bol prítomný napr. nejaký černoch, častokrát sa stane, že on príde na miesto niekoho, kto je možno biely, ale je omnoho kvalifikovanejší od neho. Rozmanitosť, alebo rôznorodosť je dobrá, ALE ak človek nevie robiť svoju robotu, tak radšej mať homogénnu skupinu ako keby práca mala trpieť. Neviem...Či je to len môj názor, alebo je to (podľa môjho vnímania) názor v Európe? Začiatok toho všetkého je v minulosti, keď (bieli) Američania boli necitliví k ostatným obyvateľom USA a správali sa ako keby lepší od ostatných - keď sa v 1960-tých rokoch to prelomilo, začalo sa ísť do iného extrému, že sa nesmie slovo povedať proti ním, lebo sa to hneď vníma ako rasizmus, alebo diskriminácia.

Deň, ktorý mal 25 hodín..

Hneď zrána (štvrok) sme išli do Nashville, Tenessee. Hneď ako sme vyšli z obci Somerset, prešli sme do iného časového pásma, ktoré je sedem hodín neskôr ako väčšina Európy. Je to zvláštny pocit a predsa len niečo úplne obyčajné. Tým dnešný deň bol o jednu hodinu dlhší.


To čo však nebolo vôbec príjemné bolo počasie - bolo takmer 40 stupňov a vlhkosť vzduchu bola abnormálne vysoká - 70-90%, čo človeku dáva pocit, že je ešte teplešie. Chcel som sa však prejsť do Cokesbury - metodistického kníhkupectva, ktoré na google maps vyzeralo, že je celkom blízko, a na konci vypadlo, že som musel pol hodinu ísť pešo v tomto nepriaznivom počasí. Majú tam ohromný výber kníh, ale ja som chcel ísť kúpiť len jednu knižku - najnovší prídavok k metodistickému spevníku, ale som našiel aj ďalší spevník - prvý ekumenický černošský spevník, ktorý používajú všetky väčšinové černošké denominácie (metodistické, baptistické a iné). Celkom som rád z toho, lebo som to už dlhšiu dobu hľadal.

pobyt v Somersete

Dnes (streda) sme mali slobodný deň. Mohol som si oddýchnuť a večer bolo naplánované, aby sme mali zvláštne stretnutie v zbore Science Hill United Methodist Church - teda v zbore, v ktorom sú Susie a Marty Kalz. Tento zbor nám minulý rok venoval určitú čiastku pri stavbe zboru v Kovačici, tak som teraz chcel ukázať ľuďom čo sa deje, ako to vyzerá a hovoriť aj o plánoch, ktoré máme pred nami. Zbor, v ktorom som hovoril vyzerá takto:

Odchod z Covingtonu - príchod do Somersetu

Dnes (utorok) sme o desiatej vyrazili z Covingtonu, kde som strávil dva dni. Išli sme do južného Kentucky, do mesta Somerset. Najskôr sme však pár hodín strávili v múzeu stvorenia (ang. Creation Museum), kde je všetko vyložené, aby dokázali, že Genesis 1 má pravdu a nie teória evolúcie. Fotil som dosť, tak to chcem tu ukázať a pred tým vlastne chcem ukázať dom, v ktorom som strávil dva dni a manželia Kalzovci, u ktorých som bol.

horúci pondelok

Dnes som mohol trochu oddýchnuť, aj keď sme potrebovali najskôr odísť do obchodu kúpiť niečo na oblečenie, keďže kúfor ešte stále neprišiel.


O dvanástej sme mali stretnutie so superintendentom dištriktu Covington - kazateľ Kevin Burney, ktorý dozerá asi 70 cirkví. Mali sme rozhovor, teda pokračovanie rozhovoru o Srbsku a možnosti vzájomnej spolupráce. Spolu sme išli na obed a boli tam prítomní aj ďalší dvaja kazatelia z okolia, takže sme do kopy boli šiesti. Ochutnal som zaujímavú špecialitu, ktorá sa volá Kentucky Hot Brown a vyzerá to asi takto:

kázanie po anglicky

Dnes musím povedať bol veľmi zaujímavý deň. Ráno som kázal po anglicky - bol to síce už druhýkrát že som kázal po anglicky, ale tiež to bol zvláštny zážitok. Keďže manželský pár u ktorých strávim dva dni, obaja sú kazatelia, slúžia v dvoch zboroch. Ráno som teda mal kázať v jednom a poobede som mal povedať pár slov v druhom. Ráno som kázal v Trinity United Methodist Church (v preklade - Evanjelická metodistiká cirkev Svätej Trojice), v ktorej je kazateľka Loletuth Kalz a poobede v Wesley United Methodist Church, kde je kazateľ jej manžel John Kalz. Modlitebňa zboru, kde som kázal je krásna a veľká, ale žiaľ veľmi málo ľudí boli prítomní na bohoslužbách - zo 450 členov, koľko zbor má, dnes bolo 60 ľudí! Bolo pre mňa zvláštne keď na konci bohoslužieb som každému z ľudí prítomných podal ruku a mnohí mi povedali: "Pekná kázeň" - ale som si uvedomil, že ako je to aj v mnohých filmoch zobrazené, je to jednoducho zo slušnosti. Ale mne to nevadilo - pre mňa to fakt bol zážitok byť tam a hovoriť. Zbor vyzerá takto: