Konecne osvitol aj ten den... Den ked sa vydam do neznama...
Od ako som pred rokom zistil ze pojdem do USA cely cas som mal taky pocit, ze je to nieco, co sa pravdepodobne neuskutocni, tak som sa na to tesil, ale nie prilis vela, lebo som si myslel, ze o co viac sa teraz budem tesit, o to viac budem sklamany ked ma pozvu do armady... Uz sa cesta priblizila a ja som potreboval vybavit najprv vizum ale aj letenku... Bolo to hned po ceste do Nemecka ked som si zacal vybavovat veci a este stale som velmi pochyboval, ze vobec to vizum dostanem, kvoli tomu, ze som nesiel do armady... Ale, modlil som sa, aby ak je to Bozia vola, aby sa to stalo... A vtedy som narazil na rozne prekazky, ktore sa zdali neprekonatelne... Ale, to co bolo na tom vsetkom uzasne je, ze ani som sa nestihol trapit o tu vec, Boh to vyriesil na taky uzasny sposob... Jedna vec za druhou sa riesili akoby same od seba... Jasne je, ze same sa vyriesit nemohli, ale som citil, ze Boh ma chce tam mat, tak to jednoducho tak zriadil, ze som tam mohol odist...
A dnes uz prisiel ten den ked som sa naozaj mohol tesit, lebo som prezil den plny zazrakov a jasneho Bozieho vedenia... Vsetko sa zacalo den pred tym ked som sa zacal balit... Bolo treba tolko veci vybavit, ktore nemali suvis s cestou, ze mi na balenie ostalo pomerne malo casu... Tak som si povedal, ze nebudem spat celu noc, aby som sa stihol zbalit... Najvacsi problem vlastne bolo zehlenie :((( Nahadzat do kufra bolo to najlahsie... Tak som si vybral co potrebujem na cestu a aj ked som vedel, ze budem mat moznost si aj kde oprat veci, vlhkost vzduchu je v Juznych Spojenych Statoch Americkych omnoho vyssia nez u nas, tak som netusil ci sa nebudem potrebovat aj patkrat denne prezliect...Tak to zehlenie zacalo a trvalo a trvalo... Aj ked som nikdy v zivote nemal rad zehlit, islo mi to celkom dobre, aj ked to potrvalo do nejakej stvrtej rano... Lahol som si odspat na hodinku, ale som zaspal... :((( zobudil som sa 6:05, 35 minut neskor ako som planoval a potreboval som vyrazit najneskor o pol siedmej do NS, kde ma cakal minibus do Budapesti... Kazdopadne, troska sme meskali, ale som sa stihol zbalit, ranajkovat a osprchovat za tych par minut :)))
Cesta do Budapesti bola nutna, lebo sa jednej velmi milej pani v agenture podarilo najst omnoho lacnejsi let z Budapesti ako z Belehradu - myslim si, ze bol lacnejsi skoro o 300 EUR!! Takze, cestou som bol pod jednym stresom, lebo som si nebol isty, ci sa nam podari stihnut v stanoveny cas, lebo v agenture pochopili, ze moj cas odletu je vlastne cas kedy ja tam musim byt - a ja som vlastne potreboval byt na letisku aspon hodinu skor. Ale, naozaj vdaka Bohu, podarilo sa nam stihnut 15 min pred poslednych check-in. Odlet bol urceny na 13:15 CET a tak aj bolo... Aj ked som uz letel lietadlom, bol toto uplne iny pocit - jedno, lietadlo bolo pomerne vacsie, ale aj pocit letiet nad Atlantickym oceanom bol zaujimavy... Ale, jednu vec som sa naucil - ked pojdem spat, tak v ziadnom pripade nechcem sediet pri oknu, lebo ked clovek papa a pije a sedi 9 1/2 hodin, tak potrebuje navstivit aj jedno miesto :))) a tetuska, ktora pri mne sedela spala celou cestou a zobudila sa vzdy len ked bolo treba jest... :((( a nehovorila nic ine ako madarcinu... prekrocit som ju takisto nemohol, lebo mala asi dvakrat tolko kil kolko ja :)))
Velmi som sa tesil na New York, ze budem moct vidiet mrakodrapy alebo hocico, co som tolkokrat videl v TV, ale bola velmi silna burka, tak sa z okna akurat videla tma a hmla, hoci bolo len 17:30 EST... Ale, tesil som sa z toho, ze som v New Yorku. Povodne som k dispozicii mal dve a pol hodiny na prestup a pri prichode sme kvoli burke meskali nejakych 30 minut.. Hned ako sme vystupili z lietadla, postavili nas do radu - pasova kontrola, kde som vlastne zistil, ze nemam pozyvaci list so sebou vobec, a vsetci okolo mna ho mali :((( ale, ani som nemusel ukazat, ked som povedal, ze idem na konferu, ktoru organizuje United Methodist Church - povedal aaaah a nechal ma prejst... Tu som stratil dalsich 30-40 min a teraz bolo na rade si odobrat kufor a prejst cez colnicu... Niekto mi dal kufor dole z pasu, tak som cakal a cakal aj vysse pol hodiny, az kym som neprisiel na to, kde moj kufor vlastne je... Dalsie prekvapenie - postavil som sa do radu na colnicu a tam urcite bolo predomnou 500 ludi a moj let do Nashville odchadzal o 50 minut... Opytal som sa niektorych co tam pracuju, ci existuje nejaka skratka, lebo potrebujem stihnut na dalsi let - povedali, ze nie je a ze jej je luto, ze zmeskam let... Vtedy som sa zacal modlit, ale ani som prvu vetu nezakoncil, prisiel nejaky ujo, ktory zacal krikat, ze ti, ktori maju prestup mozu ist na ine dvere a nemusia prejst colnicou... Bol to naozaj zazrak... Potrvalo mi este dalsich 30 minut, kym som prisiel na miesto, kde sa odovzdava batozina, na co mi pani, ktora moj kufor prevzala povedala, ze moje veci pravdepodobne nestihnu, kedze je kratky cas a daleko... Cesta na gate mi trvala akurat 15 minut a to som bezal takmer celu dobu a modlil som sa, aby sa moja batozina nestratila... Kked som tam dosiel, zbadal som, ze dva lety, ktore mali byt pred 20:00 este ani len nezacali s nastupovanim a stale vyhlasovali, ze netusia kde sa nachadza posadka, tak sme nakoniec miesto o 20:00 let mali o 21:45. Aj ked bolo otravne cakat tak dlho, najma ked tam bolo dalsich par stoviek ludi, ktori takisto cakali na oneskorene lety, bol som rad, lebo aj moja batozina stihla po lietadlo... Ani sme nevzlietli, ja som uz spal, lebo som absolutne premoreny - tam bolo 22:00, ale pre mna to bolo uz 4:00 rano, teda 22 hodin po zaciatku cesty... Zobudil som sa len par sekund pred tym nez kolesa dotkli zem a uz som si bol isty, ze uz je vsetko v poriadku, lebo uz som v Nashville, zivy, zdravy a v jednom kuse (aj ked to nemozem povedat pre moj kufor, ktoremu niekto odtrhol rucky :(((( )...
Ale, po dlhej ceste a velmi prijemnej sprche, mohol som odcestovat do krajiny snov, kde vsetko bolo v poriadku...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára