Stránky

utorok 24. augusta 2010

27-30 júl 2010

Boli to dní kedy sme od rána do večera trávili pri rôznych plenárnych zasadnutiach, kedy sme rozhodovali o všetkých veciach, ktoré sa diali počas GYPC-LA, keďže DMYP spolu s GBOD bol hlavným organizátorom podujatia. Boli to neskutočne nudné dní, hlavne keď sme sa „hádali“ o úplnych malichernostiach. Kvačkali sme sa o najmenšie slovíčka, lebo každý mal nejakú poznámku. Bolo to viac utrpením ako potešením byť tam.



Boli tam aj chvíle kedy sme sa fakt mohli rozprávať so všetkými aj o vážnejších a hlbších veciach než to bolo minulý rok.

Každý, s kým som sa rozprával keď zistil, že týždeň po návrate domov sa žením, tak mi povedali, že nie som normálny, žeby som mal byť doma radšej. Ale, skutočnosť je taká, že keď sme sa s Elenkou pred rokom rozprávali o dátume, už som vedel o ceste do Berlínu, tak že sme sa tak dohodli, že bude lepšie keď tam pôjdem hoc aj tesne pred svadbou ako keby som musel cestovať do zahraničia nedlho po svadbe a svadobnej ceste.

Aj keď si uvedomujem, že to bolo naozaj ťažké pre mojich rodičov a pre Elenku a jej rodičov, že museli priprávať naše bývanie a priprávať úplne všetko na svadbu, naozaj verím, že Boh ich posilní, a že im dá silu dokončiť aj to, čo by som ja mal urobiť. Vlastne, keby sa nám do všetkých príprav nedostalo aj priprávanie nášho nového bývania, tak by to bolo omnoho lepšie a jednoduchšie pre všetkých. Ale, keďže sme dostali kľúče pred necelým mesiacom, dostali sme mesiac na to, aby sme celý dom dali do poriadku, aby sa tam mohlo bývať. Samozrejme, len časť, v ktorej sa nachádza kazateľský byt sa dala dokončiť, lebo tam treba urobiť len „minimálne“. Namaľovať steny, vylakovať parkéty a dať kúpelňu do prevádzky – všetko to sa robilo posledné dva a pol týždne a na posledný týždeň príprav nás ešte čaká presťahovať všetok nábytok a urobiť dodatočné prípravy v dome.

Posledný deň bola naša cesta domov a bol som veľmi rád, že moja cesta začínala o jednej poobede, lebo z miesta, kde sme boli predchádzajúcich niekoľko dní cesta k letisku trvala takmer dve hodiny. My sme odchádzali z toho centra az po deviatej, kým boli takí, ktorí museli odchádzať už o piatej!

Každopádne, bol to veľmi únavný deň. A znovu som tam cestoval cez Mníchov a prišiel som do Belehradu okolo pol piatej, tak ako bolo aj plánované. Takým prekvapením pre mňa bolo to, že som plánoval ísť z letiska do Padiny sám, autobusom, ale som zbadal, že ma tam počkali rodičia a Elenka. Bolo to pekné surprise. J

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára