Dnes (sobota) bol tiež zaujímavý deň. Celé ráno sme ešte mali možnosť diskutovať na rôzne témy a snažiť sa pripraviť veci pre nasledujúci rok, kedy my už tu nebudeme, ale nová skupina príde na naše miesto a aby nemuseli začínať v niektorých veciach od nuly, ale aby mohli pokračovať tam kde sme my zastáli.
Naše plenárne zasadnutie sme ukončili takým veľkým kruhom, kde sme sa všetci chytili za ruky a každý povedal jednu vec, ktorá bola preňho tou najlepšou vecou v predchádzajúcich štyroch rokoch. Trvalo to asi pol hodinu a bolo tam veľa sĺz.
Poobede sme mali naplánované ísť do vodného parku, kde sme mali stráviť celé poobedie, ale ráno pršalo tak silne, že vyzeralo tak, že nepôjdeme nikam. Ale to čo je také zaujímavé tu v USA - keď prší, tak je u nás väčšinou zima po tom, ale tu je ešte teplejšie, takže po daždi bola vlhkosť vzduhu ešte vyššia, čo znamenalo, že sme mohli bezpečne ísť do parku a zabaviť sa. A naozaj sme sa zabavili. A zábava sa začala už v autobuse, ktorým sme išli do do parku:
Kým sme išli mestom, v diaľke sme videli jednu budovu, ktorú volajú Batman budova - skúste uhadnúť prečo!?
Keďže sme sa naozaj dobre zabávali, nemal som foťák so sebou, lebo bolo tam aj dosť vody, tak som bál, aby sa mu niečo nestalo, ale sa mi podarilo nájsť niekoľko fotiek z ich webovej stránky, takže niektoré z vecí, ktoré tam mali vyzerali takto:
Večer, keď už začínalo byť tma, mali sme záverečné bohoslužby, ktoré boli na otvorenom a bolo to naozaj jedinečná skúsenosť. Príhovor mala jedna žena kazateľka - černoška, ktorá tak zaujímavo hovorila, že som si spomenul na všetky tie filmy, v ktorých nejaký kazateľ černoch hovoril takým autoritatívnym spôsobom, že celý zbor bol bol silne ovplyvnený jeho slovami, že neraz vykrikovali slová: "Amen", "Aleluja", "Vďaka Ježiš", "Chvála Ti, Ježiš" a tomu podobne. Aj ja som mal pár chvíľ, kedy som takmer vykríkol, ale viem, žeby som tým narušil celkovú atmosféru.
Môj spolubývajúci bol chlapec z Nemecka, ktorého som spoznal pred dvomi rokmi a keď sme prišli domov po tomto výlete, on sa mi sťažoval, že sa mu vôbec nepáčil jej spôsob rozprávania aj celkový priebeh bohoslužieb. Vtedy som si znovu uvedomil a spomenul na tú nemeckú metodistickú teológiu, ktorá je taká liberálna, že ma to až desí. Už mnohokrát som sa rozprával a stretol s priam nebiblickým rozmýšľaním, ktoré tamojší kazatelia podporujú a ktoré sa vyučuje v Reutlingene, ich teologickej fakulte. Srdce ma bolí keď si uvedomím ako sa Slovo Božie prekrúca a prispôsobuje našom vlastnom rozmýšľaní, namiesto toho, aby sme naše vlastné rozmýšľanie prispôsobili Biblickému rozmýšľaniu. Vtedy sa stredobodom nášho kresťanstvom stava "JA" namiesto toho, aby stredobodom nášho kresťanstva bol Ježiš Kristus! Beda takému kresťanstvu, v ktorom sa spoliehame na seba samého, ktorí sme takí nestabilní a slabí a častokrát nerozumní, namiesto, aby sme sa spoliehali na Ježiša Krista, ktorý je tou najstabilnejšou a najsilnejšou skalou, ktorá nám ponúka útočisko v každej chvíli a v každej situácii!
Naše plenárne zasadnutie sme ukončili takým veľkým kruhom, kde sme sa všetci chytili za ruky a každý povedal jednu vec, ktorá bola preňho tou najlepšou vecou v predchádzajúcich štyroch rokoch. Trvalo to asi pol hodinu a bolo tam veľa sĺz.
Poobede sme mali naplánované ísť do vodného parku, kde sme mali stráviť celé poobedie, ale ráno pršalo tak silne, že vyzeralo tak, že nepôjdeme nikam. Ale to čo je také zaujímavé tu v USA - keď prší, tak je u nás väčšinou zima po tom, ale tu je ešte teplejšie, takže po daždi bola vlhkosť vzduhu ešte vyššia, čo znamenalo, že sme mohli bezpečne ísť do parku a zabaviť sa. A naozaj sme sa zabavili. A zábava sa začala už v autobuse, ktorým sme išli do do parku:
Kým sme išli mestom, v diaľke sme videli jednu budovu, ktorú volajú Batman budova - skúste uhadnúť prečo!?
Keďže sme sa naozaj dobre zabávali, nemal som foťák so sebou, lebo bolo tam aj dosť vody, tak som bál, aby sa mu niečo nestalo, ale sa mi podarilo nájsť niekoľko fotiek z ich webovej stránky, takže niektoré z vecí, ktoré tam mali vyzerali takto:
Večer, keď už začínalo byť tma, mali sme záverečné bohoslužby, ktoré boli na otvorenom a bolo to naozaj jedinečná skúsenosť. Príhovor mala jedna žena kazateľka - černoška, ktorá tak zaujímavo hovorila, že som si spomenul na všetky tie filmy, v ktorých nejaký kazateľ černoch hovoril takým autoritatívnym spôsobom, že celý zbor bol bol silne ovplyvnený jeho slovami, že neraz vykrikovali slová: "Amen", "Aleluja", "Vďaka Ježiš", "Chvála Ti, Ježiš" a tomu podobne. Aj ja som mal pár chvíľ, kedy som takmer vykríkol, ale viem, žeby som tým narušil celkovú atmosféru.
Môj spolubývajúci bol chlapec z Nemecka, ktorého som spoznal pred dvomi rokmi a keď sme prišli domov po tomto výlete, on sa mi sťažoval, že sa mu vôbec nepáčil jej spôsob rozprávania aj celkový priebeh bohoslužieb. Vtedy som si znovu uvedomil a spomenul na tú nemeckú metodistickú teológiu, ktorá je taká liberálna, že ma to až desí. Už mnohokrát som sa rozprával a stretol s priam nebiblickým rozmýšľaním, ktoré tamojší kazatelia podporujú a ktoré sa vyučuje v Reutlingene, ich teologickej fakulte. Srdce ma bolí keď si uvedomím ako sa Slovo Božie prekrúca a prispôsobuje našom vlastnom rozmýšľaní, namiesto toho, aby sme naše vlastné rozmýšľanie prispôsobili Biblickému rozmýšľaniu. Vtedy sa stredobodom nášho kresťanstvom stava "JA" namiesto toho, aby stredobodom nášho kresťanstva bol Ježiš Kristus! Beda takému kresťanstvu, v ktorom sa spoliehame na seba samého, ktorí sme takí nestabilní a slabí a častokrát nerozumní, namiesto, aby sme sa spoliehali na Ježiša Krista, ktorý je tou najstabilnejšou a najsilnejšou skalou, ktorá nám ponúka útočisko v každej chvíli a v každej situácii!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára