začiatok cesty

Začiatok cesty vôbec nebol akému som sa nadejal. Celý deň v piatok som mal taký hrozný pocit a nevedel som pochopiť o čo ide. Chcel som len zostať doma, ale som vedel, že je to nemožné. Letel som z Belehradu ráno a mal som až dva prestupy, v Amsterdame a v Minneapolis v USA. Keď som prišiel do Cincinnati, všetko bolo v najlepšom poriadku, teda ani jeden let nemeškal, tak som všade prišiel včas, ale keď som chcel si vyzdvihnúť batožinu, zistil som, že je ešte stále v Minneapolise. Asi tí v Amsterdame niečo zle urobili. Každopádne, musel som ísť kúpiť si šaty za nedeľu, lebo som na ráno mal naplánované že mám kázať, takže sme o desiatej večer v sobotu išli nakupovať... 

26 júl 2010

Dnes bol dňom odchodu. Ráno okolo 10h sme vyrazili na cestu, z nášho prekrásneho hotelu Estrel do neznáma. Trvalo nám to dosť dlho, kým sme neprišli na náš nový cieľ – kresťanské centrum ????, ktoré sa nachádza vo Woltersdorf, v Brandenbursku.

27-30 júl 2010

Boli to dní kedy sme od rána do večera trávili pri rôznych plenárnych zasadnutiach, kedy sme rozhodovali o všetkých veciach, ktoré sa diali počas GYPC-LA, keďže DMYP spolu s GBOD bol hlavným organizátorom podujatia. Boli to neskutočne nudné dní, hlavne keď sme sa „hádali“ o úplnych malichernostiach. Kvačkali sme sa o najmenšie slovíčka, lebo každý mal nejakú poznámku. Bolo to viac utrpením ako potešením byť tam.

25 júl 2010

Dnes bol znovu veľmi napätý deň, ale aj veľmi nudný, lebo sme celý deň diskutovali o pozostávajúcich legislatívach, ktorých do kopy bolo 22!

24. júl 2010

Dnešný deň bol začatý spoločnými bohoslužbami a krátkym zasadnutím legislatívneho zhromaždenia, po čom sme vlastne znovu išli na obchádzku Berlínu.

23 júl 2010

Dnes bol znovu taký zaujímavý deň. Najprv sme po raňajkách išli na ekumenické bohoslužby, ktoré boli v Berliner Dom (Berlínska katedrála), čo je asi najväčší kostol v Berlíne a patrí Evanjelickej cirkvi a.v. Boli to bohoslužby, za ktoré ani sám neviem povedať či boli dobré, alebo zlé. Hudba bola vynikajúca – bolo hrané na organoch a všetky piesne som poznal, čo bolo naozaj výborne počuť tie pisne – a rytmus tiež bol dobrý. A organista bol naozaj výborný a miestami aj improvizoval niektoré časti a znelo to dobre!

22 júl 2010

Dnes bol prvý pracovný deň a bol celkom zaujímavý, lebo sme sa konečne začali spoznávať navzájom. Aj keď bolo jasné, že mnohí delegáti z Afriky nemohli prísť, ale bolo to prípadom aj s ľuďmi z Európy. Totiž, z našej Centrálnej konferencie boli deviati s volebným a dvaja bez volebného práva – zo Švajčiarska dvaja, z Rakúska dvaja, z Bulharska dvaja a z Maďarska, Srbska a Macedónska po jednom a jedno dievča z Rakúska a ja sme boli delegáti bez volebného práva. Nemecko si využilo všetkých delegátov, čo sa vlastne na konci ani neukázalo ako veľmi dobrá vec, lebo aj tak volili veľmi liberálne. Z Centrálnej konferencie Severnej Európy a Euroázie, ak som dobre pochopil bol len jeden delegát s volebným právom a až niekoľkí bez volebného práva – jeden kazateľ Pavel Serdyukov a zopárti ďalší, ktorí hrali v chválospevke. Zdalo sa to také čudné, ale čo už.

Moje zážitky z cesty do Nemecka (21-30 júl 2010)

Keďže sme prvé dni, ktoré sme strávili v Berlíne nemali veľmi veľa možností použiť internet, chcel som sa trochu oneskorene zmieniť o veciach, ktoré som za posledné dni prežil v tejto nedalekej krajine.

moja skusenost v Kentucky...

Konferencia bola velmi tazka pre mna, psychicky ale aj fyzicky, lebo sme boli na nohach od 7:30 do 22:00 (tolko trval organizovany program - velakrat sme aj dlhsie ostali) a horucost bola neskutocna, comu pridavala aj neskutocna vlhkost vzduchu... Potil som sa vela a hrozne mi to dolievalo olej na ohen a citil som sa velmi napaty, nervozny - v miestnosti kde sme boli nechladili az tak vela, lebo sme tam travili cely den - aby sme nezamrzli... Ale, vdaka Bohu, prezil som to :)))

Priebeh konferencie...

Konferencia zacala v nedelu poobede so spolocnymi bohosluzbami, na ktorych sme mali znovu Veceru Panovu, a uvodne slovo mala jedna kazatelka, cernoska z Philadelphie a tak super hovorila - jej prejav bol fantasticky, ale aj slova, ktore hovorila boli take hlboke, ze som zasol...

Velmi neprijemne prekvapenie...

Ako spravni krestania sme sa Europska skupina vybrali vyhladat metodisticku cirkev, kde pojdeme na bohosluzby. Ja som na nete vyhladal, ze v celom Nashville jesto 49 zborov! V blizkosti (10-15 min peso) boli az dva zbory, o ktorych nam povedali, ze jeden je vacsi a je pomerne tradicny zbor a ten druhy je otvoreny zbor a je viac komunitny zbor... Ja som chcel ist do velkeho zboru, zazit take bohosluzby, ale vsetci ostatni chceli ist do toho druheho, tak sme tam isli.. Hned ako som zbadal tabulu, na ktorej bolo napisane Edgehill United Methodist Church, na ktorej bola postavena mala vlajka - duha, vedel som, ze to nedopadne dobre... :((( A tak to aj bolo... Vsetko bolo v poriadku, kym este bohosluzby nezacali, vsetci boli taki radi, ze sme prisli, dokonca z tak dalekej Europy, ale vsade boli slogany - All means all (vsetci, znamena vsetci), alebo, ze su Reconcilling church (cirkev, ktora zmieruje), vsade boli duhove vlajky s roznymi veci nakreslenymi, napisanymi... Ini ci naozaj im bolo dobre, alebo nechceli povedat, ale sa vsetci tvarili ako keby bolo vsetko v poriadku. To co mi aj pocas bohosluzieb bolo cudne, ze nikdy ten kazatel nepovedal - v mene Otca, aj Syna a Ducha Svateho, ale vzdy povedal - v mene Rodica, Syna a Ducha Svateho. Povedal som si, no to je zaujimave, ale az neskor sme zistili preco to hovoril - bola vysluhovana vecera Panova a v ramci liturgie sme na konci odriekali Otce nas! Cez projektor to premietali co mame citat a vsetko bolo OK, az kym nevyskocili slova - Otce nas, Matko nasa, ktori si v nebesiach (Our Father, Our Mother, who art in heaven).... Ja som zamrzol... Nemohol som verit... Vtedy sa mi tak otvorili oci a hned som v zbore videl dva zenske pary, ktorych spravanie ukazovalo na to, ze ich vztah presahoval len priatelstvo! Moja sanka padla...Ostal som bez slov a hned ako sa vsetko skoncilo som prvy vybehol von sa nadychnut cerstvy vzduch... Ani slovo som potom nepovedal, az kym sme neprisli do centra, kde sme boli ubytovani...

Prvy den v dalekej Amerike...

Zobudil som sa s akousi neverou, ze naozaj som v Amerike, v Nashville, ale ked som sa po 13 hodin spanku prebral, videl som, ze zem sa netoci, ze lezim na posteli v hoteli a hned vtedy som znovu podakoval Bohu, ze som na ceste nezazil nic co by ma mohlo ohrozit, ze vsetko bolo v poriadku...


Bolo mi povedane, ze by som mal prist do hlavnej, administrativnej budovy niekedy poobede, aby som sa mohol zoznamit s ludmi, ktori prisli den skor a prevziat si agendu stretnutia. Uz som sa v zivote rozpraval s mnohymi Americanmi, ale prehovorit s nimi na druhej strane mlaky je uplne iny pocit. Vsetci boli mimoriadne laskavi a neveriacky ma sledovali, lebo nechapali ako som sa naucil tak hovorit po anglicky :))

Cesta do USA - 31.07.2009

Konecne osvitol aj ten den... Den ked sa vydam do neznama...






Od ako som pred rokom zistil ze pojdem do USA cely cas som mal taky pocit, ze je to nieco, co sa pravdepodobne neuskutocni, tak som sa na to tesil, ale nie prilis vela, lebo som si myslel, ze o co viac sa teraz budem tesit, o to viac budem sklamany ked ma pozvu do armady... Uz sa cesta priblizila a ja som potreboval vybavit najprv vizum ale aj letenku... Bolo to hned po ceste do Nemecka ked som si zacal vybavovat veci a este stale som velmi pochyboval, ze vobec to vizum dostanem, kvoli tomu, ze som nesiel do armady... Ale, modlil som sa, aby ak je to Bozia vola, aby sa to stalo... A vtedy som narazil na rozne prekazky, ktore sa zdali neprekonatelne... Ale, to co bolo na tom vsetkom uzasne je, ze ani som sa nestihol trapit o tu vec, Boh to vyriesil na taky uzasny sposob... Jedna vec za druhou sa riesili akoby same od seba... Jasne je, ze same sa vyriesit nemohli, ale som citil, ze Boh ma chce tam mat, tak to jednoducho tak zriadil, ze som tam mohol odist...